12 rokov zborovou dozorkyňou (otázky pre JUDr. Janu Tomašovičovú pripravila Soňa Cepková)

S akými predsavzatiami ste začínali úlohu zborovej dozorkyne nášho cirkevného zboru?

Do funkcie zborovej dozorkyne som vstupovala 5.3.2006 so sľubom vernosti Pánu Bohu a cirkevnému zboru, že budem verne konať službu do ktorej ma postavili. Tento záväzok bol a stále je pre mňa dôležitý o to viac, že takúto službu konal pre cirkevný zbor aj môj otec.

V tom čase bolo potrebné sprevádzkovať diakonický domov dôchodcov na Kalinčiakovej ulici (čo sa napokon aj v júli 2006 podarilo a funguje dodnes a robí dobré meno cirkevnému zboru aj celej ECAV), bolo potrebné pokračovať v duchovnej obnove cirkevného zboru. Vtedy a rovnako i dnes považujem za dôležitú vzájomnú dôveru medzi členmi cirkevného zboru. Budovať akékoľvek spoločenstvo a o to viac to cirkevné, je možné iba v atmosfére, keď si členovia navzájom prajú a veria si.V tejto súvislosti si kladiem otázku, ako môžem veriť v Pána Boha, ak nedôverujem svojmu bratovi, sestre a je jedno, či je predstaviteľom cirkevného zboru, funkcionárom alebo radovým členom. Samozrejme dôvera nemôže byť slepá a neznamená, že nemožno vyjadriť aj kritický, o fakty opretý postoj a poukázať na chyby, ak ale kritikou nepresadzujem len samého seba.

 

Ako vnímate svoje účinkovanie vo funkcii po 12 rokoch?

Zborový dozorca je jedným z členov predsedníctva cirkevného zboru, ktoré tvorí spolu so zborovým farárom. Pre fungovanie cirkevného zboru je dôležité, alebo priamo nevyhnutné, aby obidvaja členovia predsedníctva navonok vystupovali spoločne a jeden druhého podporovali, aby tvorili „tandem“. S vďakou voči Pánu Bohu môžem povedať, že s bývalým zborovým farárom Mgr. Rastislavom Hargašom sme sa o to obaja snažili, a to aj napriek tomu, že sme sa nie vždy stretli s pochopením zo strany členov cirkevného zboru.

Do pár riadkov nie je možné vsunúť celé 12-ročné pôsobenie, všetky aktivity, ktoré sa podarilo zorganizovať. Za významné považujem, že sa v r. 2008, po dlhej dobe absencie,  podarilo konštituovať vnútorno-misijný výbor, ktorý bol  od vtedy spoluorganizátorom všetkých vnútromisijných aktivít cirkevného zboru. Boli to napr. zborové dni venované deťom, rodinné služby Božie. Najviac mi ale utkveli v pamäti „Reformačné slávnosti 2014 a 90. výročie posvätenia kostola“. V predvečer osláv sa uskutočnil večer slova a hudby, kde zaznela prednáška pána dekana ClausaDietraStolla z Würtemberskej cirkvi, v ktorej nám priblížil význam Reformácie pre dnešnú dobu a na slávnostných službách Božích bol slávnostným kazateľom emeritný biskup Ján Midriak, ktorý krátko na to zomrel.

Všetky akcie – spomenuté i nespomenuté –  by samozrejme nebolo možné zorganizovať bez aktívnej participácie aj ostatných zložiek cirkevného zboru a bez nezištnej pomoci členov cirkevného zboru.

Za dôležité považujem, aj to, že sa za výhodných podmienok podarilo získať od mesta Sereď pozemok na výstavbu bohoslužobného stánku v dcérocirkvi Seredi a že výstavba začala, napreduje a verím, že s Božou pomocou bude aj ukončená.

Žiaľ v posledných dvoch – troch rokoch sme museli riešiť žalobu, ktorú na cirkevný zbor dali dvaja presbyteri (čo mnohí doteraz neradi počujú) a táto záležitosť nás oberala o čas a energiu, ktorú sme mohli inak venovať prospešnejším aktivitám. Toto sa v konečnom dôsledku prejavilo aj na celkovej atmosfére v cirkevnom zbore a vzájomných vzťahoch. Osobne to veľmi ľutujem, pretože to zatienilo takmer všetko dobré, čo sa za predchádzajúce roky podarilo.

Nevyriešené ostalo ozvučenie kostola, stavba nového organu. Tiež bude potrebné riešiť  rekonštrukciu Evanjelického domu potom, ako mesto poskytne nájomníkom bytov náhradné byty. Cirkevný zbor čakajú investície aj do údržby kostola.

Pred cirkevným zborom stojí veľa výziev naplnenie  ktorých dosiahne len cez Božie požehnanie.

 

Kam sa za ten čas náš zbor posunul?

Táto otázka mi až priveľmi pripomína dobu v ktorej dnes žijeme – stále sa máme niekam posúvať. Cirkevný zbor by práve naopak mal poskytovať stabilitu, byť priestorom,  kam sa môžeme vracať. Miestom, kde sú naše korene, ku ktorým sa máme hrdo hlásiť. Toto nie je pre mňa iba frázou. Spomeňte si na našich predkov, z ktorých mnohí našli svoje nové domovy v Maďarsku či Rumunsku. Do nových domovín putovali s Citarou Sanctorum ako vzácnym pokladom a vďaka tomu si zachovali svoju reč a svoju luteránsku vieru.

Určite sa treba  aj prispôsobiť súčasnej dobe a hľadať formy, ktoré budú oslovovať súčasných ľudí a budú zodpovedať 21. storočiu. Nemyslím si ale, že za cenu toho, aby nás bolo viac, máme pretrhnúť väzby na svoje tradície. V rodinách si zachovávame rodinné zvyklosti napr. modlitby po rodičoch, spôsob  slávenia Vianoc, slávnostné menu – tak si sprítomňujeme svojich predkov a tiež očakávame, že takto to budú robiť aj naše deti. Podobne by sme teda mali pristupovať aj k vlastnej cirkvi, Božej rodine.

 

Čo najzávažnejšie ste riešili ako zborová dozorkyňa?

Ďakujem Pánu Bohu za pomoc a ochranu, ktorých sa mi pri mojom pôsobení vo funkcii zborovej dozorkyne hojne dostávalo. Nedá sa povedať čo bolo najdôležitejšie. Boli to hodiny pri zasadaní orgánov cirkevného zboru, pri organizovaní akcií a pri riešení vecí súvisiacich s dennodenným chodom cirkevného zboru.  Naučila som sa, že pokiaľ vstupujeme pred Pána Boha verejne, máme tak robiť čo najdokonalejším spôsobom, lebo On je dokonalý. Prezentujeme tým aj vlastnú cirkev, ktorej určite nikto z nás nechce ubližovať. Moja vďaka patrí všetkým, ktorí pre to mali pochopenie. A samozrejme moja vďaka patrí aj mojim blízkym, ktorí to všetko – dobré aj zlé – so mnou prežívali a boli mi oporou.

 

Kedy ste si povedali, že tato práca ma zmysel?

Pôsobenie pre cirkevný zbor nie je prácou ale službou. Túto otázku som si zodpovedala pri tom, keď som v prvom i druhom volebnom období prijala kandidatúru na túto funkciu. A ďakujem Pánu Bohu, že mi dával silu, rozvahu a múdrosť pre konanie tejto služby. Každý, kto zastával riadiacu pozíciu vie, že nie je možné vyhovieť všetkým, zapáčiť sa všetkým. Či to malo zmysel nie je pre mňa dôležité z ľudského hľadiska. Dôležité je snažiť sa obstáť pred jediným Spravodlivým Sudcom. Nech mi odpustia všetci, ktorým som svojim postojom, konaním alebo i nekonaním nevedomky ublížila.

 

Čo by ste zapriali nášmu CZ do ďalších rokov? 

Prajem, aby bolo v cirkevnom zbore dostatok sŕdc otvorených pre pôsobenie Ducha Svätého, pre prijímanie Božieho slova, ktoré každý týždeň znie z kazateľnice. Martin Luther v jednej z rečí pri stole „O cirkvi“ hovorí: „Boh postavil svoju cirkev a kresťanský zbor do tohto sveta, aby tu boli medzi povolaniami, stavmi a zamestnaniami, aby kresťania nemuseli byť mníchmi a nemuseli utekať do kláštorov a púští, ale aby žili medzi ľuďmi, boli spoločenskí a družní tak, aby boli zjavné a známe ich skutky a činy viery.“ Želám nám všetkým, aby sme boli z Božej milosti obdarení takými predstaviteľmi a funkcionármi, ktorí vzídu z volieb, ktorí budú na toto pamätať, podľa toho žiť a takouto cestou viesť aj spoločenstvo veriacich v cirkevnom zbore.