Počiatky reformácie v Trnave
Reformačné myšlienky Martina Luthera prichádzajú do Trnavy a jej okolia už v polovici 16. storočia. S príchodom prvých kazateľov Petra Bornemiszu a Gála Huszára (okolo r. 1564) sa začínajú vykonávať domáce bohoslužby v rodinách priaznivcov reformácie. Napriek zásahom cirkevnej vrchnosti, evanjelikov v Trnave stále pribúda, takže r. 1570 už P. Bornemisza slúži bohoslužby v duchu reformačného učenia v dnešnom kostolíku sv. Heleny na Hlavnej ulici. Tento kostol evanjelici zväčšili o prístavbu, na ktorej je dodnes viditeľný protestanský symbol kohúta. V susedstve postavili evanjelickú faru a cirkevnú školu, ktoré im však v dobe protireformácie boli odobraté. Je málo známe, že približne v období rokov 1605 – 1619 tvorili protestanti väčšinu obyvateľov mesta a preto im slúžil hlavný trnavský kostol – dnešná bazilika sv. Mikuláša, ktorá má na vrcholoch veží až doteraz kohútov.
Prvý evanjelický kostol
Nakoľko v meste pribúdalo aj evanjelikov helvétskeho vyznania (tzv. kalvíni, podľa švajčiarskeho reformátora Jána Kalvína), ktorí si žiadali užívanie trnavskej baziliky, rozhodli sa trnavskí evanjelici – luteráni r. 1615 pre stavbu nového vlastného kostola, na dnešnej Františkánskej ulici. Bol dokončený okolo r. 1619, vybavený vežou so zvonmi a v susedstve stála fara so školou. Počas veľkého požiaru mesta r. 1666 kostol vyhorel, avšak za krátky čas bol obnovený a opätovne vysvätený. Evanjelikom slúžil s prestávkami do roku 1707, keď im bol definitívne odobratý a neskôr, po užívaní viacerými rehoľnými rádmi, požiari a schátraní r. 1730 zbúraný.
Protireformácia a prenasledovanie evanjelikov
Najťažšie obdobie pre trnavských luteránov sa začalo r. 1671 odobratím kostola a vyhnaním kňazov – nemeckého kazateľa Filipa Jakoba Winklera a slovenského kazateľa Štefana Pilárika ml. Počas vlády cisára Leopolda I. počet evanjelikov v meste výrazne poklesol, keď boli k vysťahovaniu nútené celé rodiny luteránov aj kalvínov. V dobe stavovských povstaní (1683, 1703) bol kostol ešte dvakrát dočasne navrátený ev. cirkvi, avšak po r. 1707 samostatný cirkevný zbor zanikol. Evanjelici tak zostali definitívne bez chrámu, fary, školy a kazateľov, pričom až do obnovenia zboru r. 1804 patrili ako filiálka k susedným cirkevným zborom (Modra, Horné Zelenice, Pusté Úľany).
Obnovenie cirkevného zboru
Koncom 18. storočia svitli trnavským evanjelikom lepšie časy s nádejou na oživenie duchovného života. Začiatky však boli opäť veľmi skromné – v r. 1781 sa k ev. cirkvi hlásilo iba 16 občanov Trnavy. Roku 1785 Karol Strak, vtedajší veliteľ tzv. vojenskej invalidovne (domov pre vojenských vyslúžilcov v priestoroch pôvodnej Trnavskej univerzity, dnes Vojenský archív) požiadal ev. farára z Modry o súkromné prislúženie Večere Pánovej. Keď sa o tom dozvedeli veriaci, požiadali s úspechom cisára Jozefa II. o súhlas k účasti na VP pre vojenských invalidov, takže sa mohli stretávať aspoň raz ročne. Neskôr (1787) im bolo umožnené konať bohoslužby celoročne a tento stav trval celých 137 rokov. Z tejto miestnosti sa dodnes zachoval oltárny obraz, uložený v modlitebni súčasného kostola. K opätovnému zriadeniu samostatného zboru došlo r. 1804, za pôsobenia farára Jána Vyskydenského, rodáka z Myjavy (pôsobil v Trnave do r. 1817). R. 1820 bola založená Ľudová škola evanjelická augsburského vyznania na ulici Jána Hollého – ako trojtriedna päťročná škola. Počet žiakov postupne narastal, takže v školskom roku 1927/28 bolo na ev. škole zapísaných už 103 žiakov, ktorí boli nielen evanjelického, ale aj katolíckeho a židovského vyznania. Pre nevyhovujúce podmienky bola r. 1931 bola postavená nová, modernejšia školská budova. V roku 1948 sa poštátnením zmenila na národnú školu.
Stavba nového evanjelického kostola
Obnovený zbor sa veľmi skoro usiloval o vybudovanie dôstojného bohoslužobného stánku. Už na začiatku 19. stor. sa konali zbierky na tento účel, ktoré však nepostačovali a nebol k dispozícii ani primeraný pozemok. Až r. 1910 sa podarilo zakúpiť pozemok (tzv. Alžbetin hotel) na okraji mestských hradieb, na mieste vtedajšej hradobnej priekopy. V r. 1914 boli pripravené projekty na stavbu kostola a ostatných zborových budov, ako aj potrebné finančné prostriedky. Udalosti 1.svetovej vojny však znemožnili naplnenie týchto plánov, ktoré malo vyvrcholiť 31.10.1917 pri 400. Výročí reformácie. Po skončení vojny, pri zlepšení situácie zboru však už nič nebránilo realizácii dlhoročných túžob mnohých generácií trnavských evanjelikov.
Dňa 8.9.1923, za pôsobenia zborového farára Arpáda Janovička a zborového dozorcu Jána Kalendu, bol slávnostne položený a posvätený základný kameň nového kostola na dnešnom námestí SNP. Návrh vypracoval český architekt Josef Marek, s amfiteátrovým riešením interiéru a závesným stropom. Stavebné práce trvali niečo vyše roka. Tesne pred výročím Pamiatky Reformácie, 26.10.1924 mohol byť chrám posvätený a odovzdaný svojmu účelu. Posviacku vykonali prví slovenskí evanjelickí biskupi Jur Janoška a Samuel Zoch, za účasti vyše 40 kňazov a 6000 veriacich z Trnavy a okolitých zborov, v slávnostnom sprievode, ktorý vychádzal od starej modlitebne k novému chrámu.
Obetaví členovia zboru prispeli k stavbe nielen finančnými zbierkami, ale aj vecnými darmi. Rodina zvonolejára Adolfa Fischera darovala päť zvonov, ktoré spolu s prístrojom pre zvonkohru aj dnes zvolávajú veriacich. Cirkevník Martin Chmelár daroval vežové hodiny, slúžiace doteraz svojmu účelu. Celkové náklady na stavbu boli približne milión vtedajších korún a pochádzali okrem zbierok veriacich aj z predaja bývalej budovy poštového úradu na Radlinského ulici (tzv. Stará pošta).
Architektúra kostola
Evanjelický kostol dnes vytvára jednoznačnú dominantu Námestia SNP (pôvodne Štefánikovho námestia) a je prvým kostolom, postaveným mimo hradieb mesta. Polvalcová hmota stavby má smerom na juh monumentálne pôsobiace priečelie a na severnej strane k nej prilieha masívna veža so štvorcovým pôdorysom. Na prízemí je rozšírená arkádovou ochodzou, z ktorej vedú v dvoch predstavaných menších vežiach schodištia na emporu. Interiér kostola má jednoduché priečelie, prelomené trojicou ník, symbolizujúcou Svätú Trojicu. V prostrednej nike je centrálne umiestnená vyvýšená kazateľnica. Pred ňou je oltár s mramorovou sochou Krista od sochára A. Rigeleho, ktorú daroval cirkvi člen zboru Julius Stražovec a bola posvätená na sviatok Vstúpenia r. 1936. Socha znázorňuje Ježiša Krista, pozývajúceho: „Poďte ku mne, všetci..“ Vo vedľajšej nike je umiestnená krstiteľnica. Ďalšou pozoruhodnosťou je pôdorys oltárneho priestoru, ktorý vytvára symbolické písmená Alfa a Omega, čím poukazuje na Krista ako Počiatok a Koniec všetkého. Celý interiér je orientovaný centrálne smerom ku oltáru a kazateľnici, čím vyjadruje reformačný dôraz na centrálne postavenie Slova Božieho a sviatostí v živote cirkvi.
Pramene k dejinám CZ Trnava:
KLÁTIK, Miloš (ed.) Schematizmus Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku. Vydavateľstvo Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2018. ISBN 978-80-7140-553-5
MOLNÁR, Július. Spomienka na trnavské školy, ich pedagógov a abiturientov. Vydavateľstvo Klescht, Trnava 2008.
MOLNÁR, Július a kol. Pantheón Evanjelického cintorína v Trnave. Vydal CZ ECAV Trnava, Trnava 2016, ISBN 978-80-972416-1-2.
PETRÍK, Borislav a kolektív. Evanjelická encyklopédia Slovenska. Vydavateľstvo BoPo, Bratislava 2001. ISBN 80-968671-4-8
STELCZER, Johann Carl. Historický popis veľmi zaujímavých osudov a bojov ev. a. v. cirkevného zboru v slobodnom kráľovskom meste Trnava. Preložil MOLNÁR, Július. Vydal CZ ECAV Trnava, Trnava 2016. ISBN 978-80-972416-0-5
ŠIMONČIČ,Jozef (ed.). Dejiny Trnavy. Vydavateľstvo Obzor, Bratislava 1988.
ŠIMONČIČ,Jozef (ed.). Trnava 1988. Zborník z konferencie. Vydavateľstvo Obzor, Bratislava 1991.