(pripravil Ján Oslík, ev. farár v Modre)
Pred nedávnom otriasla slovenskou verejnosťou správa o vražde novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. Príčinou tohto brutálneho činu boli pravdepodobne zistenia, ku ktorým novinár pri svojej práci dospel, zistenia, ktoré odhaľovaniu ľudskú špinu. A tí, ktorých sa to týkalo, to nechceli nechať tak. Nikto nemá rád, keď sa odhaľujú jeho slabosti, chyby, zlyhania a hriechy. Človeka, ktorý odkrýva pravdu, treba odstrániť – najlepšie nekompromisne a demonštratívne. Má to aj preventívny účinok – ako varovanie pre tých, ktorí by chceli robiť niečo podobné, ktorí by chceli odhaľovať pravdu o ľuďoch. Desí nás, že sa môže niečo také diať a svoj odpor voči takýmto praktikám odstraňovania a zastrašovania vyjadrujeme rôznym spôsobom – pochodmi, statusmi na sociálnych sieťach, oficiálnymi vyhláseniami … Lebo si uvedomujeme, že nejakým spôsobom sa to týka každého jedného z nás.
Niečo takéto sa už stalo. Vlastne sa to deje v dejinách vždy znovu. Jedným z takýchto prípadov, ktorý sa odohral v minulosti, ale siaha do prítomnosti, je kauza Ježiš. Ježiš odhaľoval pravdu o človeku, šiel až na dno ľudskej duše, tam, kde skrývame to, čo nechceme ani sami o sebe vedieť. Kritizoval formalizmus a povrchnosť a viedol do hĺbky života. Čo iné sa dá v takomto prípade čakať, než to, že sa stane nepohodlný. Veľkňazi a farizeji zhodnotili situáciu: „Ak Ho necháme tak, všetci uveria v Neho.“ (J 11,48) a prichádzajú k logickému záveru: „Lepšie bude pre vás, keď jeden človek zomrie za ľud a nezahynie celý národ.“ (J 11,50) Pilát, pred ktorého Ježiša priviedli, sa snažil Ježiša oslobodiť, „lebo vedel, že Ho veľkňazi vydali zo závisti“. (Mk 15,10) Napokon aj on podľahol, svojej kariére dal prednosť pred pravdou a spravodlivosťou. Tak Ho popravili – brutálne a demonštratívne, aby bolo každému jasné, čo sa stane tomu, kto sa bude zahrávať s pravdou, tomu, kto sa bude dotýkať podstaty života.
Len za Ježiša sa neorganizujú žiadne pochody, nepíšu sa statusy na sociálnych sieťach, nepodávajú sa oficiálne vyhlásenia. Ak to niekto urobí, je považovaný za blázna a podivína, alebo je verejnosťou kritizovaný, že podsúva do nášho slobodného života náboženstvo a ideológiu. S Ježišovou smrťou nechceme nič mať. Jedným zo závažných dôvodov, prečo tomu tak je, bude aj skutočnosť, že Ježišova smrť sa týka aj nás, každého jedného. Lebo Ježiš odhaľuje aj pravdu o nás, siaha na naše citlivé miesta v živote, ide na dno mojej vlastnej duše. A to znamená, že vinu, podiel na Jeho smrti nesieme všetci, aj ja mám na Ježišovej smrti podiel. V jednej kresťanskej piesni sa spieva: „Klince nedržali na kríži Ťa, viem, ani ľudská zloba, môj Ťa držal hriech.“ Tak o tom nechceme hovoriť, radšej to treba ututlať. Nič sa tým však nezmení. Takto sa nedá zbaviť viny a zodpovednosti.
A navyše sa takýmto spôsobom oberáme o niečo oveľa podstatnejšie a dôležitejšie, lebo poznanie a priznanie svojej viny je len prvý krok v procese zmeny. Bez ďalších krokov sa v mojom život nič nevyrieši, nič sa nezmení. A Ježiš neprišiel len odhaliť pravdu o nás, o našom živote, neprišiel len preto, aby ukázal na naše chyby, hriechy a zlyhania. Dôležitejšie ako moja vina je Jeho láska. Ježiš prišiel, aby ma mojej viny zbavil, aby ma očistil. Nie tak, že by povedal, že „skutok sa nestal“, ale tak, že zodpovednosť a trest za mňa vzal na seba. Preto zomrel na kríži. Práve toto poznanie ma robí slobodným. Dlh bol vyrovnaný.
Tak by to stálo za nejaký „statusík“, alebo aspoň za jednoduché „ďakujem“.